Prílišná úslužnosť je skrytá obeť a popieranie seba

V rámci nášho putovania naším súčasným pozemským životom ako zdrojové energie obývajúce aktuálne ľudské telo sa snažíme hľadať rovnováhu vo všetkých oblastiach, kde sme si nastavili určité limity a kde žijeme náš život podľa týchto obmedzujúcich presvedčení. Jednou z takých oblastí je aj presvedčenie o tom, že neustále musíme byť dobrí, vľúdni, milí, srdeční, úslužní, vychádzať iným s ich požiadavkami, neukazovať náš hnev, frustráciu, alebo iné negatívne pocity a/alebo neustále byť pripravení nejakým spôsobom pomáhať. Všetky tieto a mnohé podobné presvedčenia je niekedy na prvý pohľad ťažké odhaliť, lebo vyzerajú nevinne, ale robia v našich životoch rovnakú škodu, ako ich opak.

Keď sme príliš úslužní a za každú cenu sa snažíme byť milí a takýto prístup k životu je naším životným štýlom, tak popierame sami seba a obetujeme sa pre iných. Nachádzame sa tak v role obete. Zároveň platí, že pritom máme pocit, že stále dávame málo, čím sa postupne vyčerpávame a máme málo pre seba a aj pre ostatných. Prichádza pocit vnútorného hnevu a sklamania, frustrácie (ktorú často potláčame) o tom, že nie sme dosť a nikdy nerobíme dosť. Je to tak preto, že v prvom rade nerobíme dosť pre seba a potláčame naše vlastné potreby a skutočné emócie.

Ak vám táto situácia niečo pripomína, tak je dobré si uvedomiť, že za takýmto správaním je vždy náš strach zo zlyhania, ako aj pocit, že nie sme dosť dobrí a hodní v očiach boha, partnera, detí, priateľov, kolegov, spolupracovníkov, alebo našich vlastných. V takomto vzťahu, ktorým máme v prvom rade sami so sebou a tým aj so všetkými ostatnými, tak ťaháme za kratší koniec a každý náš vzťah nám to potupne začne odrážať. Ak u seba odhalíme takéto vzory správania, programy a limitujúce presvedčenia, je dôležité si uvedomiť a pripomenúť si, že každý z nás je nádherná zdrojová energia a už len preto, že existujeme, sme rovnocenní, krásni, hodní, cenní a dôležití. Zdroj usúdil, že je dobrý nápad stvoriť niekoho, ako sme my so všetkým, čím a kým sme a s týmto nádherným nápadom sa skutočne neobchoduje.  

Prílišná úslužnosť  ega nahnutého do tejto strany je častou doménou žien, lebo rodina, komunity, cirkvi a celkovo spoločnosť (kolektívne vedomie) obsahuje mnohé limitujúce vzory, v rámci ktorých existujú limitujúce presvedčenia o tom, že:

• žena má byť milá, vždy k dispozícii, poslúchať, alebo dokonca, že je majetkom otca, partnera a tak podobne, v dôsledku čoho nemôže so sebou, svojimi potrebami, prejavmi, peniazmi a pocitmi narábať skutočne naplno, autenticky a slobodne,
• žena je buď matka, alebo milenka
• je buď matka alebo pracuje a mnohé ďalšie.

Takéto úslužné ego sa však objavuje aj u mužov. U mužov sú to zase presvedčenia typu:

• musí živiť rodinu a musí byť hlavou rodiny,
• alebo že do výchovy detí otec nemá čo hovoriť, lebo je to ženský aspekt,
• nemôže prejavovať svoje slabé miesta a emócie, lebo to nie je chlapské a dáva chlapcom zlý vzor a mnohé ďalšie.

Každý z nás môže byť čokoľvek, čo chce a nemusíme sa pritom stotožňovať ani so žiadnou už niekým vytvorenou rolou. Bez problémov dokážeme zastávať viacero rolí naraz, alebo ich operatívne striedať podľa potreby. Našou hlavnou úlohou je rozpoznať role (vzory, programy, limitujúce presvedčenia), ktoré sú mimo rovnováhy a vytvárať si nové role pre súčasné a ďalšie generácie, ktoré budú opäť o niečo viac v súlade s našou zdrojovou podstatou a autentickými potrebami a vyjadrením. To chce veľa odvahy a aj úprimného skúmania a následného bezpodmienečného prijímania našich (nami vytvorených) obmedzujúcich presvedčení, pocitov, konaní (vibrácie), s ktorými si tvoríme náš život. Výbavu však na to máme - každý z nás a jediné, čo nám kedy môže stáť v ceste, sme LEN MY sami.

Ako rozpoznáme príliš úslužné ego?

• Prejavuje sa napríklad tým, že sme za každých okolností milí a tvárime sa, že veci, ktoré sú pre nás akokoľvek rušivé, sú v poriadku, prehliadame ich, ignorujeme, potláčame a robíme, že nie sú, pričom dúfame, že samé od seba nejako raz zmiznú.
• Prejavuje sa napríklad aj prehnanou snahou takmer zakaždým vyhovieť iným, aby nás mali radi, neodsúdili za to, že sme nerobili veci podľa nich, alebo nevyhoveli akýmkoľvek ich prianiam.
• Prejavuje sa aj prehnanou snahou za každú cenu vytvárať o sebe obraz milého človeka, ktorý je vždy k dispozícii, nikdy sa nehnevá, nikdy neprejavuje žiadne negatívne emócie a nemá odlišné názory a vždy je pripravený pomôcť.
• Prejavuje sa aj potláčaním našich vlastných potrieb, autenticity a neschopnosťou pomenovať veci pravým menom, a to najmä veci, ktoré nám vadia.

Takéto popretie seba vytvára vzťahy postavené na ilúzii, ktorá sa však raz rozplynie, keď sa popieranie dostane do konečného bodu, kedy sa dostatočne unavíme, alebo kedy prenikne svetlo do tejto tmy a my sme pripravení otvoriť oči a hľadieť našim výtvorom priamo do očí a čeliť ich následkom. Úslužné ego môže byť niekedy aj dlhé roky našou skrytou hrozbou a príčinou nespokojnosti vo všetkých našich vzťahoch a keď postupne začneme odhaľovať naše obmedzujúce presvedčenia, ľuďom okolo sa zdá, že tento človek sa úplne zmenil až zbláznil. Zdá sa, akoby sme odrazu boli až neznesiteľné drzí, to však je to len odpoveď na to, že predtým boli ľudia zvyknutí na to, že sme sa im v rôznych ohľadoch väčšinou podvedome podriaďovali.

Človek, ktorý vstúpi do svojej sily a pracuje so svojimi limitujúcimi presvedčeniami, je na prvý pohľad silným človekom, ale zároveň veľmi nežným a láskavým, pretože je láskavým v prvom rade k sebe a svojím vlastným potrebám. Niekedy sa pritom ľuďom z jeho okolia zdá, že takéto správanie je sebecké, ale je to len preto, ešte stále vidia danú záležitosť cez okuliare svojho vlastného obmedzeného ega. Sebectvo samozrejme tiež existuje, tá energia je však úplne iná, ako keď si autenticky priznáme, že niečo nám nerobí dobre a robíme to len preto, aby sme niekomu v čomkoľvek vyhoveli, alebo ho neurazili a snažíme sa to zmeniť tak, aby sme boli spokojní. To nie je branie inému, to je zdravá sebaláska a zdravé nastavenie hraníc a vytváránie nových rolí. 

Keď nastavujeme zdravé hranice z miesta, kde k sebe cítime úprimné povinnosť mať sa naozaj radi a (e)robiť to, čo sa od nás chce, alebo čo sme si sami vymysleli, že by sme mali, tak táto energia je skutočne mocná a láskavá zároveň – vytvárame pevné hranice ale aj priestor – a v tomto priestore iných čaká možnosť zareagovať na naše nové nastavenie – môže sa im to nepáčiť a môžu nás aj opustiť, pretože naša nová vibrácia s tou ich neladí, alebo majú možnosť sa pridať k vyššej vibrácii, novému nastaveniu a sami zmeniť niečo v sebe. Ak sa aj nepridajú, nie je to pre nás zlá správa, pretože skôr či neskôr sa k nám pridajú takí, ktorí s nami vibračne ladia – sú na podobnej vlnovej dĺžke a žijú podľa podobných presvedčení.

Našou úlohou a jedinou možnosťou, ako žiť skutočne naplnený život, je byť sebou a autenticky vyjadrovať našu zdrojovú energiu. Ak to nerobíme, žijeme život podľa našich ilúzií, alebo podľa prianí a požiadaviek iných. Takýto život nás však v skutočnosti neteší a prináša nám aj rôzne zdravotné, rodinné, pracovné a iné problémy, ktoré sú výsledkom nášho potláčania. Voľba je vždy slobodná a nikto nás nenúti meniť sa a niekto nás za nič ani nesúdi - môžeme to robiť jedine my sami. V súčasnosti žijeme v dobe, kedy nás vysoké energie tlačia a tým nám pomáhajú aj skôr vidieť, v ktorých oblastiach sme mimo rovnováhy a kde je treba vytvárať nové priateľské, obchodné, partnerské, rodičovské, učiteľské a iné role.

Je to pre nás veľká pomoc a aj výzva, ale je to aj jeden z najkrajších pocitov, aké môžeme prežiť v ľudskom tele a preto tu aj existujeme – keď objavíme naše limitujúce presvedčenie a nájdeme odvahu ho zmeniť, zrušiť, nahradiť alebo rozšíriť takým, ktoré je expanzívnejšie, svetlejšie, povznášajúcejšie a v akomkoľvek ohľade viac odráža naše autentické potreby a tému, ktorú si tu ako duša prajeme preskúmať v tejto konkrétnej inkarnácii. Nikdy na nič nie je neskoro a na nič nikdy ani nie sme sami. Máme k dispozícii pomoc v ľuďoch aj v jemnohmotných sférach – od nášho Vyššieho Ja, cez sprievodcov, anjelov, archanjelov, (v)zostúpených majstrov, našich predkov, iných mimozemských a svetelných bytostí, mimozemských civilizácií, ktoré sú svetelné, ako sú Plejáďania, Arkturiáni a mnohé iné rasy a bytosti. 

• Každej pomoci sa však musíme otvoriť.
• Musíme byť pritom ochotní a naučiť sa nielen dávať, alebo brať, ale aj prijímať.
• A, hlavne, to musíme byť my, kto je ochotný iniciovať zmenu - pripustiť si, že potrebujeme zmenu, akceptovať to, čo sme si doteraz vytvorili bez posudzovania, hanby, viny a iných podmienok a musíme byť ochotní vstúpiť na nové a neprebádaný územia, čo je často spojené s opustením nášho komfortu, ktorý však je už dávno len starým potrhaným kreslom, ktoré nás tlačí zo všetkých strán.

Ak sme niektoré naše vzory žili celé roky, tiež väčšinou nemôžeme čakať, že ich zmeníme z noci do rána. Možné to však je, ale väčšinou tomu ani plne neveríme a na takú zmenu ani nie sme pripravení. Zároveň má svoje čaro aj to, keď robíme veci v procese a postupne a vychutnávame si pritom nielen celú veľkú zmenu, ale plne aj každý jeden menší krok a malé víťazstvo. Cieľom je cesta, ale ak si prajeme veľkú zmenu naraz a skutočne bez akýchkoľvek pochýb tomu veríme, možné je všetko. Voľba je opäť len na nás a je slobodná. Ak cítime, že nie je, tak limit je opäť len v nás.