Prijatie všetkého, aké to je - bez podmienok
Prijatie je stav, kedy veci nepodmieňujeme a neposudzujeme. Je to stav neutrality a základným východiskový bod akéhokoľvek nášho posunu. Bez prijatia vecí, situácií a ľudí takých, akí sú, (čo je opakom podmieňovania a posudzovania) ostávame pripútaní k danej skúsenosti, realite, vzťahu, človeku alebo nejakej činnosti.
Ak chceme rásť a posunú sa k preferovaným skúsenostiam, môžeme tak urobiť len bezpodmienečným prijatím:
všetkého, čo je, takého, aké to je, so všetkým, čo k tomu patrí v čase, keď to k nej patrí,
skutočnosti, že danú skúsenosť sme si dobrovoľne vytvorili na určitej úrovni nášho vedomia, aby sme s ňou spojený limit odhalili, uvedomili si ho a uvedomili si, že je opäť v našich silách ho zmeniť, prekročiť, prerásť a tým sa posunúť k preferovanejším skúsenostiam a aj realite,
skutočnosti, že až skutočným od-pustením sebe a ostatným aktérom danej skúsenosti, s ktorými sme sa na tejto skúsenosti opäť na niektorej úrovni nášho vedomia dohodli, sa dokážeme energeticky oslobodiť. Danému človeku to nemusíme hovoriť, alebo môžeme, to závisí od konkrétnej situácie a nášho pocitu, či to chceme urobiť alebo nie a rovnaké to je aj pri tom, ak sa my chceme niekomu ospravedlniť. Môžeme to urobiť, alebo nemusíme, ale hlbokým prijatím bez odsudzovania a posudzovania sa energetické puto uvoľňuje a naša vibrácia sa zrýchľuje.
Tak, ako to povedal A. Einstein v jednom z mojich obľúbených výrokov: "No problem can be solved from the same level of consciousness that created it". - Vždy sa musíme posunúť o level vyššie a odtiaľ máme lepší výhľad a rozšírený pohľad, kedy dokážeme veci vnímať aj zo širšej perspektívy a časom vidieť aj to, čo všetko nám daná skúsenosť priniesla v pozitívnom zmysle.
Vyššie sa však neposunieme, ak sa stále nachádzame v bludnom kruhu pôvodných limitov. Preto je potrebné prijatie a odpustenie. To je brána k uvoľneniu, oslobodeniu a rastu. Náš pohľad a perspektíva sa mení. Niektoré skúsenosti sa nám opakujú a je to tak preto, že majú viac vrstiev a každým posunom rastieme - neznamená to, že sme uviazli, ale že danú skúsenosť sme ešte nevyčerpali.
Každá skúsenosť sa však raz naplní a jej potenciál vyčerpáme, takže sa skutočne môžeme uvoľniť a stať sa pozorovateľmi toho, čo u seba a v našom živote vidíme a koučmi, ktorí sa vedú k sebe na základe týchto odrazov. Všetko v našej realite je odrazom našich aktívnych presvedčení, pocitov a vibrácie. Naše pocity sú pre nás nezaplatiteľným pokladom, ktorý nám svieti na cestu a ukazuje, kde v živote sme spokojní a čo sme už zmajstrovali a kde ešte držíme rôzne limity a číha na nás nespokojnosť.
Tieto pocity sa neraz snažíme ignorovať alebo potlačiť, prípadne sa tvárime, že neexistujú. Vtedy sú pre nás dôležité signály o tom, ako sa nám darí v živote a čomu venujeme našu pozornosť. Ak nás pritom napríklad rozčuľujú naši blízki, susedia, politici, alebo iné, je to tiež dobrý signál o tom, že niečo rušivé je aj v našom vnútri, čo si takýmto spôsobom pýta našu pozornosť a bezpodmienečné prijatie.
Prijatie začína u seba. Cesta k prijatiu iných a všetkého, čo je, sa začína prijatím seba. Aj to sa deje postupne, v cykloch a vrstvách a s každým ďalším prijatím sa cítime autentickejšie, slobodnejšie, uvoľnenejšie, tvorivejšie, silnejšie a ľahšie. S každým ďalším prijatím sme celistvejší a máme prístup k väčšiemu vedeniu aj cítime väčšie pochopenie so sebou, s ostatnými a so všetkým, čo je.
Prijatie však nie je ignorancia a ani apatia. Je to aktívne čin a stav bytia, ktorý je spojený so zmenou nášho myslenia, rozšírením našich doterajších presvedčení o sebe a Existencii, menších aj väčších korekciách a zmenách v našom konaní, čo zahŕňa aj menšie alebo väčšie kroky a zmeny v našom živote a následne aj zmena našej vibrácie.
Prijatie často znamená dať zbohom nášmu perfekcionizmu, idealizmu a detskej naivite a pevne stáť nohami na zemi s doširoka otvorenými očami a srdcom. Tento pohľad nám umožní vidieť aj to, čo sme predtým nevideli a neboli pripravení vidieť a otvorené srdce nám umožní prijať to také, aké to je bez podmienok a posudzovaní. Naše dieťa v nás chce však stále tvoriť a pritom chápe, že aj toto bol jeho / jej výtvor a že odteraz si môže s novým energetickým nasmerovaním tvoriť niečo krajšie - a môže si to tvoriť vedomejšie.
Prijatie je nádherná vnútorná alchýmia, ktorá nás oslobodzuje od toxických limitov a naivných predstáv, no zároveň nám otvára brány do sveta fantázie, kde si tvoríme preferovanejšie skúsenosti s vedomým prístupom. Je to jeden z najdôležitejších nástrojov tvorby nášho života a celej reality. V skutočnosti nikdy nemôžeme veci prijímať a posudzovať zároveň. A, ak niečo neprijímame, tak to vždy posudzujeme a máme tam určitý limit, ktorý nás drží na tejto úrovni vedomia a v tejto situácii a realite.