Odmietnutie a opustenie vo vzťahoch
Naše vzťahy sú dokonalým priestorom, v ktorom sa učíme o sebe. Učiť sa o sebe znamená, že sa spoznávame ako naša zdrojová podstata. Sme vedomie, ktorým si tvoríme celý náš život a aj všetky naše skúsenosti. Sme vedomie, ktorým tvoríme úplne všetko. V procese rozširovania nášho vedomia sa stávame seba-vedomými a pritom sa mení náš pohľad, ktorým meníme úplne všetko. Štruktúra Existencie sa nikdy nemení, vždy sa mení len náš pohľad na ňu.
Každý náš vzťah je dohodou na niektorej úrovni nášho vedomia, je to dohoda našich učí, ktorá nám poskytuje študijný priestor a cieľom každého vzťahu je poskytovať si navzájom zrkadlový obraz o tom:
kto (nie) sme,
kým (ne) chceme byť,
čo (ne) chceme robiť,
čo si (ne) chceme dopriať,
čo si myslíme je to (nie) je možné,
čo si myslíme, že (ne)zaslúžime.
Ak zažívame v niektorom našom vzťahu odmietnutie alebo nás niekto opustí a cítime pritom bolesť, tak sa nachádzame v role obete. Vtedy je u nás aktívne presvedčenie o tom, že zaslúžime trest v podobe odmietnutia alebo opustenia a nezaslúžime si to, čo si prajeme. Táto bolesť nás má pre nás veľká význam, lebo nám ukazuje, kde nie sme zladení s našou zdrojovou podstatou a kde sami seba odmietame alebo opúšťame. V praxi sa často stáva, že toto presvedčenie sa nám manifestuje nielen v jednom vzťahu, ale vo viacerých.
Na druhej strane sa stáva aj to, že aj my niekoho odmietneme alebo opustíme preto, že my sami sme boli odmietnutí alebo opustení. Aj v tomto prípade sa cítime obeťou a nie sme zladení s našou zdrojovou podstatou. Náš prejav vtedy nie je autentický a podvedome je u nás prítomný program strachu, že keď ukážeme našu skutočnú tvár a prejavíme naplno našu autenticitu, naše potreby a priania, tak nás daný človek odmietne a opustí.
V oboch prípadoch cítime bolesť preto, lebo sme v odpore k našej skutočnej zdrojovej podstate. Keď sme v odpore k našej skutočnej podstate, tak potláčame naše skutočné túžby a priania. Výsledkom tohto procesu je pretrvávajúca bolesť a neustále vytváranie si rovnakých alebo podobných vzťahov a situácií. V tomto bode je preto veľmi dôležité si pripomenúť, že Existencia nás nikdy neopustí a ani inak na nás nezanevrie, inak by sme neexistovali.
Sme neustále podporovaní a vedení k tomu, čo je pre nás najlepšie. Je však dôležité sa tomuto vedeniu otvoriť a nechať sa viesť. Niekedy sa potrebujeme úplne unaviť z daných vzťahov a povedať skutočne dosť týmto situáciám a všetkej s tým spojenej bolesti. Naším jadrovým presvedčením je v tomto prípade limitujúce presvedčenie o tom, že si zaslúžime byť opustení alebo odmietnutí.
My sme Existencia a Existencia nás bezpodmienečne miluje. Miluje nás tak, že nám dovolí si myslieť, cítiť, konať a tvoriť si čokoľvek iné. Ako ľudia máme už od malička veľa skúseností, kedy nás niekto odmietne alebo opustí preto, že sme úprimní a sami sebou. Naším obranným mechanizmom je potom nasadiť si masku, s ktorou sme boli prijatí alebo milovaní, prípadne inak uznávaní a podporovaní. Táto maska nás však oddeľuje od našej podstaty a tento odpor voči sebe nám spôsobuje bolesť.
Často sa pritom deje to, že tieto spomienky a situácie sa nám neustále vracajú a pýtajú si našu pozornosť. V skutočnosti však nič také ako vracajúce sa spomienky neexistuje. To my ich neustále vytvárame v našej prítomnosti a preto sú u nás prítomné. Ak stále cítime bolesť, tak sme sa ešet stále dostatočne neunavili z tejto bolesti a stále sme v role obete. Niekedy niektorí potrebujeme skutočne spadnúť až na samé dno danej skúsenosti, aby sme sa odrazili s neochvejným presvedčením o tom, že už naozaj stačilo.
Tak to však tak nemusí byť a vždy sa môžeme rozhodnúť v akejkoľvek chvíli, že už naozaj stačilo bolesti. Mnohí si myslíme, že nie sme dostatočne pripravení a musíme mať ešte rôzne skúsenosti a prejsť ďalším procesom. Ak je toto naše presvedčenie, tak je to aj naša tvorba a tak musí byť. Chvíľa, kedy sa rozhodneme, že už naozaj stačilo bolesti a pocitu oddelenia od seba, je rovnaká v každej prítomnosti. To, akým dlhým procesom pritom pôjdeme, je na nás. Môžeme to urobiť o deň, o mesiac, alebo o desať rokov. Vo chvíli, kedy sa rozhodneme, že to urobíme, nastáva skutočná zmena a je jedno, ako dlho sme žili v bolesti, oddelení a popieraní.
Na to, aby sme skončili s bolesťou, nepotrebujeme dlhý proces, pokiaľ si to sami nemyslíme. V momente, kedy sa rozhodneme, že toto je niečo, čo už naozaj nechceme a zaslúžime si niečo lepšie, nastáva zmena našej vibrácie a rozšírenie (trabsformácia) našich presvedčení. Vtedy sa zlaďujeme s našou zdrojovou podstatou a cítime prílev vitálnej sily a energie, ktorá nám pomáha riešiť životnú situáciu, v ktorej sa nachádzame.
Naše pocity nás dokonale informujú o tom, čo je pre nás to najlepšie a pričom a pri kom sa cítime najkrajšie, povznesení, podporení a inak prijatí a milovaní. Ak takí ľudia nie sú v našich vzťahoch, tak je to pre nás dôležitá informácia o tom, že:
sami seba neprijímame takých, akí sme,
sme v odpore voči našej prirodzenej podstate,
neprejavujeme sa autenticky, nosíme masky podľa spoločenských noriem,
potláčame naše skutočné potreby a priania,
cítime sa ako obeť a tieto programy sa nám v rôznych podobách manifestujú aj v našom fyzickom živote,
cítime oddelenie od seba a toku našej zdrojovej energie a tento pocit oddelenia nám spôsobuje bolesť – daný človek nám len ukazuje, že sme oddelení od seba a že odmietame sami seba takých, akí sme,
odmietame nasledovať naše vnútorné volanie, lebo sú v nás aktívne programy obete, straty, nedostatku, odpustenia a ďalšie,
máme strach, že keď budeme nasledovať naše vnútorné volanie, tak ostaneme sami, opustení, nemilovaní a bez hojnosti.
Naším jadrovým limitujúcim presvedčením je vo všetkých týchto situácich presvedčenie o tom, že nás opustila existencia, ktorá je bezpodmienečne milujúca, prijímajúca a plná nevyčerpateľnej hojnosti.
Zmena nášho myslenia a našich presvedčení je to, čo mení všetko. Našou prioritou nie je zbaviť sa našich emócií, pretože emócie neexistujú samé o sebe. Mnohé chceme pocítiť, aj o tom je naša cesta a preto si tvoríme limitujúce presvedčenia. Emócie sú však vždy spojené s našimi presvedčeniami a spätným tokom nás privádzajú k tomu, kde seba ešte obmedzujeme našimi limitujúcimi presvedčeniami o tom, čo je a nie je možné, čo sa stane alebo nestane a čo si zaslúžime alebo nezaslúžime.
Kľúčom je pochopenie, že my sme bezpodmienečne milujúca a prijímajúca Existencia plná nevyčerpateľnej hojnosti, ktorá si tvorí Všetko, čo Je. Toto poznanie je potrebné preniesť do praktického života v podobe odvahy nasledovať naše vnútorné vedenie a volanie bez akýchkoľvek pochýb a s dôverou v to, že Existencia nás miluje a vždy je o nás postarané. Pokiaľ sa nám deje čokoľvek iné, tak takéto presvedčenia v sebe stále máme a s nimi si tvoríme našu realitu.
Niektorí chcú mať takú skúsenosť a nepoznať v živote nič iné. Vždy môžeme mať súcit s každým, kto cíti akúkoľvek bolesť vrátane seba. Niekedy však nedokážeme inak pomôcť. Naším príspevkom však môže byť aj to, že naše limitujúce presvedčenia odhalíme u seba a rozhodneme sa pre zmenu, ktorú aj reálne žijeme. Takto ukazujeme aj iným, ktorí sa chcú zmeniť, že aj oni to môžu urobiť. Voľba je potom vždy na nich a nie je dôvod, aby sme seba a ani iných odsudzovali.
Každá skúsenosť nám na niečo slúži a aj dlhšia cesta napokon vedie do rovnakého cieľa. Cieľom je v konečnom dôsledku samotná cesta a všetky naše prežité skúsenosti. Žiť náš autentický prejav je oživujúce, oslobodzujúce a nádherne tvorivé. Je to pohľad tvorcu v porovnaní s pohľadom obete, pre ktorú vytvoril skúsenosť niekto iný. Každý z nás je tvorca a každý môže byť vedomým tvorcom toho, čo preferuje.