Nevera ako špička ľadovca

Vzťahy sú jedným z neefektívnejších nástrojov nášho rastu a to nielen tie partnerské. Každý vzťah nás učí v prvom rade o sebe. Každá osoba v našom partnerskom, priateľskom alebo obchodnom vzťahu nám reflektuje niečo o nás. Vzťahy sú pre nás dôležité práve preto, že nám umožňujú dôkladnejšie spoznať naše aktívne presvedčenia o sebe.

Ako ľudia nie sme vytvorení a predurčení na to, aby sme strávili celý život v jednom partnerskom a rovnaké možno povedať aj väčšine našich priateľských a obchodných vzťahov. Ak to však niekto takto chce a je pritom naplnený, tak je to úplne v poriadku. Monogamný vzťah má určité atribúty, ktoré nám za ideálneho fungovania umožňujú vytvoriť medzi partnermi most dôvery vedúci k hlbšiemu poznaniu.

Koho však v skutočnosti chceme spoznávať v akomkoľvek vzťahu, sme my sami a naše presvedčenia o nás a našej realite. Monogamný vzťah môže poskytovať určité istoty a mantinely najmä vo vzťahu k deťom a rodine, opäť to však platí len vtedy, ak funguje harmonicky a je to skutočná túžba oboch partnerov.

Ak si zvolíme partnerský vzťah o dvoch ľuďoch, ktorý by podľa nás mal byť len o týchto dvoch ľuďoch, tak to väčšinou tak po nejaký čas aj máme. Jednou z výziev a pascí takejto istoty je nadobudnutie pocitu, že partnera alebo partnerku mám už na celý život tým, že sme si toto sľúbili a/alebo sme sa vzali. Mnohí po tomto prestávajú na sebe pracovať a často sa stávajú následne závislými na energii svojho partnera, jeho pozornosti a tak podobne.

Tá tiež časom vyprchá a keď sa už partneri nemajú čím prekvapiť, pretože poznajú každý svoj pohyb, tak veľmi často sa do vzťahu začne potichu vkrádať kríza. Táto fáza býva zväčša latentná a často si ju neuvedomuje jeden, alebo aj obaja partneri a môže trvať aj niekoľko rokov. Keď už niektorý z partnerov vstúpi do nevery aj vo vzťahu, ktorý bol budovaný ako monogamný a ako istota o dvoch ľuďoch, tak táto fáza je už naplno rozvinutá a často je to už len špička ľadovca.

Partner, ktorý je neverný, má už často za sebou fázu vyrovnávania sa pocitom nespokojnosti a nedostatku vo vzťahu, ktorý väčšinou aj býva komunikovaný, ale zmeny neboli druhým partnerom vo vzťahu reflektované. To, že dôjde k nevere, je často posledná kvapka, aj keď u niekoho to môže zapáliť iskru, alebo sa môže partneri pokúsiť o obnovu vzťahu, ak o to majú obaja záujem.

Každý partnerský, ale aj každý iný vzťah, má určitý potenciál a keď sa daná skúsenosť naplní, tak to väčšinu cítime a nemáme záujem o pokračovanie. Je to v poriadku. Mnohí tiež ostávajú v toxických partnerských vzťahoch po dlhé roky v nádeji, že toto je tá najlepšia voľba pre deti. A, aj keď neexistuje skúsenosť, z ktorej by sme sa nepoučili a niečo vďaka nej nenaučili, tak pri tomto je dobré si pripomenúť, že naše deti potrebujú najmä spokojných rodičov alebo ľudí okolo seba, ktorí ich milujú. Ak je to otec a matka v spoločnej domácnosti, tak super a ak nie, tak to môže byť babka a dedko, priatelia, partia, nový partner alebo partnerka či ií ľudia, ktorí sú súčasťou nášho života.

Deti sú ako špongie, ktoré nasávajú všetko. Dlho sme ich vzorom a veľmi dobre vidia, ako k sebe chováme ja ako partneri a či je medzi nami iskra, spokojnosť, harmónia, radosť, pomoc, podpora, povzbudenie, prijatie a bezpodmienečná láska. Inými slovami, aj deti vidia, či s partnerom kráčame na jednej vlne a rovnakým smerom, či je naša vibrácia kompatibilná. Ak nie, tak tento vzor im často nevedome odovzdávame a oni ho potom nevedome aplikujú opäť na svoje vzťahy, pretože to je to, čo je známe a poznané. A, aj keď to nie je dobré, tak to poznané má veľkú silu.

Preto práca na sebe je tým najväčším darom, ktorý dávame sebe, naším blízkym a všetkým ľuďom v akýchkoľvek našich vzťahoch. Veci nie sú čierne a biele a aj keď niekedy by sme si ich predstavovali ideálnejšie, každá skúsenosť nás niečo dôležité učí o nás. Naše vzťahy sú skvelým tréningovým priestorom a keď už naplnia svoj potenciál a my ich dokážeme opustiť bez zbytočných drám a dokonca s poďakovaním sa za danú skúsenosť, alebo ako priatelia či otvorení budúcej spolupráci, tak to je bonus, ktorý je veľmi príjemný a zanecháva aj príjemnú príchuť.

Čím sme zrelší vekom a aj vedomím, tým viac toto dokážeme a tým rýchlejšie vidíme aj to, že určitý náš vzťah už napĺňa svoj potenciál a prichádza čas sa posunúť ďalej. Pokiaľ dokážeme akýchkoľvek vzťah opustiť už v tejto fáze a jasne to komunikovať aj akémukoľvek nášmu partnerovi doma či v práci, tak je to vždy pokojnejšie a tým umožňujeme rast aj týmto ľuďom.

Umožňujeme im tým naučiť sa tiež niečo o sebe a napríklad aj o tom, prečo by chceli zotrvať vo vzťahu, kde v skutočnosti nie sú naplnení a aj to, prečo to napríklad nevidia – čo je väčšinou preto, že na to ešte nie sú pripravení a sú na partnerovi závislí. Keď nevidíme to, že náš partner je nespokojní, tak väčšinou nevidíme ani naše obmedzujúce presvedčenia o sebe a sme odpojení od našich potrieb, našej autenticity a nie sme v kontakte s našimi emóciami. Inak by sme si všimli, že vzťah ochladol a my sme sa od seba vzdialili.

Je prirodzené, že každý z nás sa vyvíja a spolu s rozvojom nášho vedomia sa meníme na iného človeka. Ak je toto tempo rastu a zmeny príliš rozdielne medzi partnermi, tak väčšinou vzťah po čase stroskotá a cesty sa rozdelia. My sme v každom tu a teraz iní ľudia a úplne iní sme boli pred 5 alebo 10 rokmi. S rozvojom nášho vedomia sa mení náš pohľad na seba a aj na celú Existenciu, menia sa naše potreby, priority aj hranice a toto korigujeme po celý čas vo všetkých našich vzťahoch. Tie, kde nám partneri tieto zmeny reflektujú aj v realite, pretrvajú a ostatné sa časom rozdelia.

Takže, ak sa vo vzťahu objaví nevera, my často hovoríme o tom, že ten alebo viacerí rozbili tento vzťah a rodinu a snažíme sa hľadať vinníka. Takýto vzťah už však vždy je v troskách a niekedy už aj úplne rozbitý, inak by sa niečo také ako nevera nedialo a hrdličky by hrkútali na bydielku – ruka v ruke a hlbokým pohľadom odrážajúci lásku, pochopenie, spoločnú cestu, radosti aj starosti či zvládnuté krízy. Aj nevera sa dá zvládnuť, pokiaľ majú partneri záujem. Je však zbytočné hľadať vinníka, pretože každý vzťah, kde sa toto vyskytne, už má trhliny. Je potom na tých ľuďoch, či majú záujem každý popracovať na sebe a aj spoločne, alebo si priznajú svoj podiel na krachu vzťah, niečo sa z toho naučia a ak sú vo vzťahu aj deti, tak sa budú snažiť im zabezpečiť čo najhladší rozchod a ďalšie fungovanie.

A, prečo v takých vzťahoch často roky ostávame? Môže to byť napríklad preto, že:

• Nejaký čas nám vždy trvá, kým pochopíme, že sme sa zmenili tak, že už to neladí.
• Nejaký čas sa za to aj obviňujeme.
• Bojíme sa samotnej zmeny a reakcií nášho okolia.
• Bojíme sa reakcií partnera alebo partnerky a aj detí.
• Bojíme sa vykročiť do neznámeho.
• Často je toto všetko spojené ešte aj s organizáciou času, starostlivosťou o deti a možnosťami v tejto oblasti, ako aj ekonomickými aspektmi, ktoré pritom postihujú najmä ženy, alebo toho partnera, ktorý ostane s dieťaťom.
• Strach z odmietnutia.
• Strach z toho, že nám nikto nepomôže.
• Strach z toho, že budeme v živote sami.
• Strach, že to nezvládneme.

Väčšinou je strach, ktorý nám bráni odísť a ktorý nás brzdí. Tam, kde sa začína náš strach, sa končí naša sila. Ak už cítime, že náš vzťah naplnil svoj účel, je dobré začať to komunikovať, prípadne osloviť na pomoc blízkych, terapeutov, priateľov a pomoc hľadať kdekoľvek. Zaslúžime si to najlepšie a zaslúžia si to aj naše deti. Odchod z akéhokoľvek vzťahu býva zložitý vnútorný proces aj vonkajší proces a preto je dôležité hľadať pomoc.

Netreba sa nechať odradiť ani tým, že nám niekto povie, že to nemáme robiť. Len my najlepšie vieme, ako sa cítime, ako sa cítime v danom vzťahu a s daným človekom. A, ako som písala, to, že odídeme z nefunkčného vzťahu, je aj službou pre toho druhého, ktorý týmto tiež dostane priestor na sebareflexiu rast – a nie je našou vecou, či sa tejto príležitosti aj chopí. My sme zodpovední len za seba a ak máme malé deti, tak ja ich duševnú a fyzickú pohodu. Za partnera, ktorý je od seba odpojení a eventuálne závislý a pripojený na nás, nie sme zodpovední a pre takého človeka je to od nás veľká služba.

Takto sa na vzťahy často nepozeráme a je dobré sa na ne pozrieť napríklad aj s takýmto pohľadom. Preto je úžasné, že môžeme takto zdieľať, lebo nám to rozširuje pohľad a niečo s nami môže zarezonovať a pomôcť nám.