Čo sa s nami deje, keď posudzujeme iných?

Všetko je projekciou nášho vedomia a všetko existuje v nás. Každý človek je na určitej úrovni nášho vedomia náš iný aspekt a v tomto čase a priestore je v našom živote, alebo o ňom vieme preto, lebo nám niečo zrkadlí o nás samých. Keď súdime a odsudzujeme iných, je to vždy o tom, že nemáme radi a neprijímame niektorú našu časť v sebe. Sme v odpore voči tejto našej časti a často sme v aj v odpore voči tomu, že sme v odpore a nechceme si to priznať.

V takomto prípade sú u nás vždy aktívne nejaký limitujúce presvedčenia o sebe, ktoré pred sebou hlboko skrývame, ako napríklad, že nemáme cenu, hodnotu, alebo nás nikto nebude milovať. Prípadne sú to presvedčenia o tom, že niečo si z rôznych dôvodov nezaslúžime, alebo to nie je pre nás možné. V týchto prípadoch sa necítime dobre a cítime prázdno a separáciu, ktoré sa neraz snažíme zapĺňať všetkým možným, čo aspoň na chvíľu zamestná naše pozornosť a/alebo nás naplní pocitmi ceny, hodnoty a lásky.

V týchto situáciách sa bojíme pozrieť na tieto naše presvedčenia a bojíme sa toho preto, lebo sa bojíme, že keď ich pomenujeme tým správnym menom a uvedomíme si, že tieto presvedčenia o sebe držíme, tak sa stanú skutočnou pravdou. Na úteku pred sebou tak často urobíme čokoľvek, aby sme sa nemuseli pozerať na tieto presvedčenia u seba. Následne sa deje to, že namiesto do seba sa pozeráme mimo seba a čo nemáme radi u seba, projektujeme na iných.

To, čo vidíme u iných a nepáči sa nám, je to časť a presvedčenia, ktoré máme sami o sebe a keď súdime iných za to, tak to robíme preto, že cítime bolesť vo vlastnom vnútri, ktorú nám spôsobujú tieto limitujúce presvedčenia o sebe. Vždy, keď súdime iných za čokoľvek, sme nešťastní a nepokojní sami so sebou, v našom vnútri a s niečím v našom živote.

Vtedy je veľmi dôležité prejaviť súcit, pochopenie a láskavosť sebe a iným, ktorí sú v tejto situácii a pripomenúť si, že je potrebné ísť do seba a vyliečiť tieto zranenia, traumy a prázdno u seba. Je dôležité si pripomenúť, že existuje množstvo spôsobov, ako vidieť cenu v sebe, iných, našom živote a našej existencii, a to aj bez toho, aby sme našu cenu, hodnotu , hojnosť a lásku podmieňovali rôznymi sociálnymi konštruktmi.

Sme cenní, hodnotní a zaslúžime si hojnosť a lásku len preto, že existujeme. Existencia každého z nás je rovnako dôležitá, inak by sme neexistovali. Keď prestaneme súdiť seba, už neexistuje žiadny dôvod, prečo by sme mali odsudzovať iných a situácie, ktoré sme predtým vnímali ako našu externú realitu miznú a viac sa neobjavujú v našom živote, ako mediálny obsah či akokoľvek inak.

Toto je skutočná vnútorná alchýmia a cesta (v)zostupu vedomia do nových a nepoznaných rovín. Je to cesta k sebe a byť sebou je vždy ten najprirodzenejší a najpríjemnejší stav bytia, aký môžeme prežívať. Cesta k sebe vedie rozpoznanie našich limitujúcich presvedčení a s nimi spojených posudkov.

• Keď posudzujeme, nikdy nie je bezpodmienečne prijímajúci.
• Keď nie sme bezpodmienečne prijímajúci, cítime sa odpojení od seba, cítime separáciu od našej zdrojovej podstaty, cítime sa odpojení od toku našej zdrojovej energie a tým aj málo vyživení.
• Vtedy cítime rôzne nedostatky, ktoré sa nám postupne manifestujú aj v našom živote.
• Vtedy cítime, že nám niečo chýba, aj keď sa tomu bránime a tieto pocity často potláčame, alebo ignorujeme.
• Čím viac sme v odpore a ignorujeme s tým spojenú bolesť, tým je tento pocit hlasnejší.
• Čím je hlasnejší, tým viac energie musíme vynaložiť na podporu, trvanie a nabíjanie týchto limitujúcich presvedčení, až kým sa dostatočne z toho neunavíme a neostane nám nič iné, len jasne sa na naše limity pozrieť, uznať ich, prijať a posunúť sa ďalej.

Toto je také jednoduché, že keď to konečne dokážeme, tak len krútime hlavou, prečo sme tak dlho boli v odpore. Netreba sa ani za to súdiť, pretože každá situácia, akokoľvek dlho trvala, nás vždy niečo učí a kým trvá, tak sme jej potenciál ešte stále nevyčerpali a stále v nej existuje niečo, čo sa môžeme naučiť a čo vďaka nej môžeme prežiť. A, to aj vtedy, ak nie je pozitívna a ani preferovaná.

Naše kolektívne vedomie obsahuje množstvo limitov, ktoré sme si spoločne nastavili ako východiskové body pre tým, ako sme sa sem inkarnovali. Všetci sme nimi ovplyvnení, inak by táto hra neexistovala. Všetci sme pred sebou zakryli našu zdrojovú podstatu a súhlasili sme, že dočasne sa budeme "tváriť", že sme čokoľvek menej, ako vše tvorivé, večné a nekonečné vedomie. Vďaka našim limitom sa môžeme spoznávať ako táto sila, substancia a energia z nových uhlov pohľadu a nepoznaných perspektív.

To je pre nás obohacujúce a zaujímavé, aj keď uprostred našich životných výziev z toho taký pocit nemáme. Po zdolaní našich prekážok sa však vždy cítime silnejší, oživení a skúsenejší a to našu hru mení. Keď zdoláme určité výzvy, vždy máme v zálohe nový balík výziev, ktoré odrážajú náš nový energetický stav a novú úroveň nášho vedomia. Zem je miestom majstrovských skúšok a niet žiadneho súdu o tom, ako sme ich zvládli a ako sa nám darí.

Ak však chceme život kvalitný a naplnený život, je treba dobre poznať pravidlá a hrať ako dobrý analytik a stratég a dôverovať v pozitívny výstup bez ohľadu na výsledok. V každej situácii existuje aj niečo pozitívne, ak sme ochotní to tam vidieť a niečo nové sa o sebe naučiť. Táto cesta nás zoceľuje a skutočným a jediným limitom k tomu, po čom túžime, sme len my sami, náš strach a náš posudok.